Keď chceme trošku nazrieť do histórie jednej z najcennejších komodít minulosti, a zároveň reliktov nachádzajúcich sa v sortimente súčasnej modernej kozmetiky, mali by sme poznať aspoň základy procesu výroby mydla.
Mydlo ako také je chemická látka, vznikajúca pri reakcii mastných kyselín (obsiahnutých v živočíšnych alebo rastlinných tukoch) so silnou zásadou (t.j. hydroxid sodný, draselný..) v procese zvanom saponifikácia. Silná zásada (okrem toho , že veľmi ľahko a rýchlo disociuje vo vode) spôsobí štiepenie mastných kyselín za vzniku glycerolu a sodnej soli mastnej kyseliny (inak nazvanej aj MYDLO)…
A ako vlastne ľudia minulosti prišli na tento pomerne náročný dlhodobý chemický proces….? Za všetkým objavmi stojí zvyčajne náhoda, alebo predurčená zhoda okolností (v angličtine majú na to krásny výraz tzv. serendipity), ktorej výsledok si ľudia dokázali uvedomiť a využiť vo svoj prospech. Legenda hovorí, že prvé mydlo (ak to môžeme vlastne už nazvať mydlom) vzniklo na úpätí hory Sapo asi 1000r. p.n.l., kde tamojší ľud nosil obetné dary pre uctievané božstvá. Tuk obetovaných zvierat kvapkal do rozpáleného ohňa a miešal sa s popolom. Táto zmes sa premiešala s pôdou a časom presiakla do blízkeho potoka, kde ženy chodili prať šatstvo. A chodili tam rady, lebo si všimli, že šaty majú bez veľkej námahy krásne vypraté a hlavne ho majú čistejšie ako práčky ktoré prali na iných miestach. Prvé mydlá nesú preto názov podľa hory Sapo, pod ktorou bolo mydlo prvýkrát objavené, resp. pomenované. Bohužiaľ ani jeden z historických prameňov nedokázal objaviť a pomenovať horu Sapo, a historici našli aj iné nezrovnalosti tejto legendy s vtedajšími zvykmi, ale veď predsa o tom sú legendy….
Prvé overené historické záznamy zaoberajúce sa výrobou mydla, alebo skôr nejakej pôvodnej mydlovej zmesi siahajú až do roku cca 2500 p.n.l. do kultúry Summerov. Na Summerských doskách, archeológovia objavili vyryté pokyny na výrobu základnej mydlovej zmesi. V recepte odporúčajú zmiešať vodu s popolom rastlín a vyvariť spolu s lojom. Táto receptúra sa objavuje opakovane s drobnými obmenami po stáročia a prechádza kultúrami Babylončanov, Egypťanov, Feničanov, Grékov , Rimanov….. Napriek tomu, že mydlo vyrábali výhradne na pranie vlny, v niektorých oblastiach mydlo ako také zastávalo zvláštne postavenie v medicíne (Gaius Plinius Secundus vo svojej Historia naturalis uvádza mydlo ako liek na strumu). Prvé známky vedomého mydlárskeho remesla v Európe boli objavené v starovekom Ríme, kde v ruinách Pompejí odkryli mydláreň so zásobami hotových mydiel. A napriek tomu, že Rimania sa preslávili kúpeľnými miestami, mydlo ako také používali len na pranie alebo čistenie nástrojov. Pre umývanie tela bolo mydlo stále ešte veľmi drsné a žieravé.
Asi v 11. storočí Križiacka výprava narazila na karavanu smerujúcu po hodvábnej ceste z Východu naloženú vzácnym Sýrskym mydlom Aleppo. Križiacki bojovníci počas pobytu vo Svätej Zemi odhalili tajomstvá výroby mydla a po návrate do Európy priviezli so sebou množstvo surovín, ale aj nových poznatkov na jeho výrobu. Po príchode tradičného Sýrskeho mydla Aleppo do Európy nastala revolúcia v hygiene a očiste ako takej. Moderní mydlári sa pokúšali tvoriť nové recepty pre výrobu tejto v tej dobe lukratívnej komodity. Originálny recept na výrobu Aleppo mydla obsahoval okrem kvalitného olivového oleja aj olej z bobúľ vavrína pravého (Laurus nobilis), ktorého však v Európe bol nedostatok, preto ho mydlári v tejto oblasti jednoducho z receptúry vyškrtli. Mydlári využívali najmä zdroje, ktoré boli v tej dobe a v danej oblasti v nadbytku. Všeobecne platilo, že v severnejšie položených krajinách vyrábali mydlo z loja, naopak v južných oblastiach vyrábali prevažne rastlinné – najmä olivové mydlá. Receptúry na výrobu mydla sa opakovaným testovaním zdokonaľovali a stali sa ostro stráženým vlastníctvom, ktoré sa dedilo z otca na syna alebo z majstra na tovariša. A na priek tomu, že mydlárske remeslo sa prenieslo do väčšiny Európskych miest, niektoré oblasti predsa len vynikali kvalitou produkovaných mydiel. Španielske mestá Malaga, Castille, Alicante ako aj Talianske mestá Savone, Genoa, Naples, Bologna sa stali centrom výroby mydla pre celú Európu, pretože disponovali nadprodukciou kvalitného olivového oleja, dostatkom rastlín (Salsola soda) na výrobu alkalického roztoku a produkovali mydlá výnimočné svojou farbou, kvalitou a čistiacimi schopnosťami. Tak vzniklo Kastílske mydlo. Jedno z najpopulárnejších tradičných mydiel súčasnosti, v tej dobe veľmi obľúbené španielskou a talianskou šľachtou. Doteraz je kastílske mydlo popredným všestranným prírodným kozmetickým produktom, bezpečným pre novorodencov, vhodným na pranie bielizne, umývanie vlasov aj celého tela.
V 16. Storočí existovali na trhu tri základné typy mydiel – lacné mydlo z veľrybieho tuku (coarse soap), tzv. „sladké“ mydlo z olivového oleja (sweet soap) a „fľakaté“ mydlo z loja (speckled soap). Časom mydlo z loja zakázali nie preto , že tak veľmi páchlo J, ale preto, že vysoká spotreba loja umelo navyšovala ceny sviečok, ktoré sa stali nedostupné pre spodné vrstvy obyvateľstva (žeby podobnosť s využitím palmového oleja v súčasnosti ?). Výsledkom bolo enormné zvyšovanie daní na vyrobené mydlá, ktoré sa stali dostupné len pre najbohatšie vrstvy…
V 17. Storočí vtedajší chemici a výrobcovia mydiel odhaľovali chemické procesy spojené s výrobou mydla (Le Blanc), výsledkom čoho bolo zjednodušenie, modernizácia a najmä znižovanie finančných nákladov pri jeho výrobe. Svetlo sveta uzreli mydlá tuhé aj tekuté, farebné, voňavé, mydlá jemné, vhodné aj na pranie jemných čipiek a bielizne. Priemyselná revolúcia spolu so zavedením kanalizácie, tečúcej vody a modernizácie vtedajších kúpeľní opäť pozdvihla dodržiavanie osobnej hygieny.
V roku 1853 bola zrušená daň na mydlá, zavedená storočia dozadu, čo napomohlo mydlárskemu remeslu prosperovať. Mydlárstvo sa stalo ešte viac výnosné vynájdením dynamitu v rovnakom roku – dynamit sa vyrábal z nitroglycerínu, chemickej látky derivovanej z glycerínu – vedľajšieho produktu pri výrobe mydla.
V USA pán BJ Johnson vytvoril jedinečné mydlo z palmového a olivového oleja. Mydlo sa stalo tak populárne, že po ňom neskôr pomenoval svoju spoločnosť. Áno, tušíte správne, je to Palmolive J (aj keď zloženie mydiel už bohužiaľ nezodpovedá tomu pôvodnému). Chemické zloženie mydiel zostalo nemenné až do roku 1916, kedy bol vyvinutý prvý syntetický čistiaci prostriedok – detergent (zabijak pôvodných prírodných rastlinných mydiel). Svojimi univerzálnymi vlastnosťami a nízkou cenou nahradili mydlá pri praní, umývaní riadu pri upratovaní domácnosti, dokonca pri očiste tela.
Našťastie, posledné roky nastáva návrat k tradičným receptúram a výroba mydla nie je výnimkou. Do popredia sa pomaly dostávajú produkty vyrábané podľa možnosti ručne, v malých množstvách a s vyváženým obsahom kvalitných olejov a masiel v receptúrach. Tak vzdajme teda hold poctivej ručnej práci a umožnime zachovať tradíciu výroby jednej z najstarších obchodných komodít plynule odrážajúcej vzostupy a pády existencie ľudstva.
Do zmydlenia!!!
Rímsky pisateľ prvého storočia Plínius Starší (Gaius Plinius Secundus) vo svojom diele Historia naturalis používa galské slovo saipo, od ktorého je zrejme odvodené slovo pre mydlo v anglickom, francúzskom, nemeckom, portugalskom, rumunskom a španielskom jazyku.
Zdroje:
http://en.wikipedia.org/wiki/Soap
http://www.open.edu/openlearn/history-the-arts/history/history-science-technology-and-medicine/history-science/the-history-soapmaking
http://www.soaphistory.net/
